Cesty neboli stavané pre autá: cyklisti a nie vodiči bojovali za vydláždenie ciest

Každý vynález, technológia, vylepšenie má za sebou svoju históriu. Nikola Tesla, ktorého žiarovka priniesla svetlo do tmy, začal svoju cestu vedca ešte ako malý chlapec, ktorému nedalo spať pokiaľ neprišiel na to, prečo jeho malá snehová guľa spustená z vrchu kopca spôsobila obrovský zosuv snehu, ktorý zasypal polovicu dediny.

Newton definoval základné fyzikálne zákony po tom, ako mu na hlavu padlo jablko, ktoré sformulovalo jeho prvé otázky na ceste k odpovediam. Cesta k vede a vynálezom je naozaj kľukatá a nepredvídateľná. Aká história však leží v pozadí vzniku samotných ciest?

Veľká časť sveta je poprepletaná cestnou komunikáciou od úzkych kľukatých cestičiek až po niekoľkoprúdové diaľnice.

Ako vznikli? Pre aký účel boli stavané?

To je otázka, ktorá nás zaujala, a na ktorú vám prinášame možno šokujúcu odpoveď.

V dnešnom svete je prirodzené vnímať cesty ako miesto vyhradené pre jazdu áut. Bicykle sú vo veľkej miere vnímané ako dopravný prostriedok, ktorý sa do ciest začal „vtierať“ iba v poslednej dobe. Málokto však vie, že okolo roku 1890 a 1900 to boli práve cyklisti, ktorí, ako prví, bojovali za vznik spevnených ciest, aby v USA a Európe umožnili pohodlnejšiu jazdu na bicykli.

Približne v tej istej dobe sa z áut stali veľmi praktické dopravné prostriedky a majetní, privilegovaní ľudia ich využívali vo voľnom čase na zábavu a preukázanie spoločenského statusu. Dnešné Hnutie za dobré cesty (pôvodne Good Roads Movement) a cyklisti, ktorí ho založili, tak rýchlo prešli do zabudnutia.

Carlton Reid, autor knihy Roads were not build for cars (voľný preklad: Cesty neboli stavané pre autá), odkryl fascinujúcu históriu vzniku spevnených ciest: „Ľudia, ktorí vyrábali a propagovali bicykle boli neskôr tí istí ľudia, ktorí vyrábali a propagovali automobily.“

Reid tvrdí, že nástup dominancie automobilov nebol neodvratný až do takej miery do akej sa dnes môže zdať a samotný bicykel bol, pravdepodobne, zásadný komponent pre vzostup áut.

Cyklisti, a nie vodiči automobilov, zasadili prvý impulz pre vytvorenie spevnených ciest. Okolo roku 1880 vznikol tzv. „bezpečnostný bicykel“, ktorý mal nový dizajn a takmer všetky súčasti dnešného moderného bicykla. Cyklistika sa tak stala bezpečnejšou, jednoduchšou a vyústila vo väčší záujem o bicyklovanie.

Bol tu však jeden problém. Vo väčšine miest a na vidieku prevládali bahnité nespevnené cesty, ktoré boli vhodné jedine pre pomaly sa pohybujúce ťažné kone a koče, nie však bicykle.

V týchto raných začiatkoch cyklistiky, patril bicykel výhradne do voľnočasovej aktivity majetnej vrstvy ľudí. Išlo o veľmi malé číslo bohatých, ktorí si mohli bicykel dovoliť a mali voľný čas na jeho využívanie. Pracujúca trieda nemala na bicyklovanie ani prostriedky a ani čas.

Táto malá skupina zahŕňala niekoľkých majetných výrobcov bicyklov, medzi ktorých patril aj Alfred Pope, podnikateľ z Bostonu. Skupina bicyklových nadšencov sa rýchlo zorganizovala, aby vyriešila problém nevyhovujúcich ciest a založila organizáciu s názvom Liga amerických cyklistov (pôvodne League of American Wheelmen, LAW).

Reid vo svojej knihe tvrdí, že aj napriek tomu, že boli značne sebeckí a spevnené cesty chceli hlavne pre seba, vedeli, že na to, aby získali potrebné financovanie, musia tvrdiť, že cesty budú pre všetkých. Táto zorganizovaná skupinka majetných, tak venovala svoj čas tomu, aby prostredníctvom letákov, príhovorov, reklám a inzerátov presvedčila farmárov, pracujúcu triedu, obyvateľov miest a politikov, aby videli všetky výhody, ktoré spevnené cesty prinesú.

Zapálená skupina „cyklobojovníkov“ bola nadmieru úspešná vďaka peniazom od Popa, výrobcov asfaltu a ďalších záujmových skupín. Jej členovia, ako prví presvedčili tvorcov legislatívy v New Jersey a New Yorku, aby minuli štátne peniaze na rozšírenie a spevnenie ciest.

Horatio Earle, prezident organizácie LAW a výrobca bicyklových súčiastok, bol zvolený do senátu štátu Michigan, založil Štátnu komisiu pre cesty a loboval, aby štát vybudoval prvú míľu spevnenej betónovej cesty, čo mu prinieslo prezývku „otec dobrých ciest“.

Nakoniec, vďaka lobovaniu na štátnej úrovni zo strany Popa, Earla a ďalších majetných cyklistov, bolo možné v roku 1916 dospieť k prijatiu Federálneho zákona podpory výstavby ciest, v ktorom sa americký kongres zaviazal financovať výstavbu cestnej komunikácie. Pokiaľ nadišiel deň realizácie však zarytí cyklistickí bojovníci prestali jazdiť na bicykloch a presedlali na atraktívnejší dopravný prostriedok.

Z prvých cyklistických nadšencov sa stali vášniví motoristi

Pri pohľade do minulosti by si človek mohol myslieť, že ak sa niekto v roku 1890 stal nadšeným cyklistom, tak ním aj ostal. História však bola svedkom zmeny, ktorá cyklistických nadšencov premenila na vášnivých motoristov.

Cyklistickí pionieri milovali nezávislosť a rýchlosť, ktorú im bicykle priniesli. Tie im umožnili preskúmať okolitý kraj v ich vlastnom časovom harmonograme a tiež preukazovali fakt, že si ho boli mohli kúpiť. To, že by cyklistika predstavovala nejakú formu športu a aktívneho pohybu, by v tej dobe vyznelo nanajvýš bizarne a smiešne.

Keď cyklisti zistili, že existuje ďalšia forma dopravy, ktorá navyše poskytovala výhodu v tom, že nemuseli vynaložiť akúkoľvek energiu, bol to ako dar zoslaný z neba. Reid tvrdí, že ak by nás dnes videli vtedajší konvertovaní nadšenci, pravdepodobne by sa veľmi čudovali, že stále existujú bicykle, keď máme kvalitné autá a vynikajúce cesty. Väčšina z nich nakoniec vnímala bicykle ako prekonaný medzistupeň vo vývoji od koňmi ťahaných kočov po autá.

Po roku 1910 pôvodná organizácia LAW vo veľkej miere zanikla, ale mnoho jej členov prešlo do nových motoristických klubov a asociácií. Navyše, väčšina ľudí, z ktorých sa stali najväčší predajcovia áut, ako napríklad Henry Ford, bratia Dodgeovci, Louis Chevrolet a bratia Duryeovci (zakladatelia spoločnosti Duryea Motor, prvej americkej spoločnosti, ktorá predávala benzínom poháňané motory) patrili k nadšeným cyklistom, bicyklovým mechanikom alebo výrobcom.

Autá by nezažili vzostup, ak by im to neumožnili bicykle

Z ľudského uhla pohľadu zasadeného v roku 2015 sa dominancia áut javí ako prirodzený a neodvrátiteľný smer, ktorým sa doprava vyvinula. Sú tu však niektoré dôvody, vďaka ktorým môžeme do tohto vývoja zasiať trochu pochybnosti.

Prvým je fakt, že osobné automobily niekoľkokrát v histórii neuspeli a ich vzostup prišiel až začiatkom 20. storočia. V období medzi rokom 1830 až 1860 britskí, americkí a kanadskí vynálezcovia predstavili parou poháňané vozidlá, ktoré boli vo veľkej miere založené na technológii vyvinutej pre železnice a elektrické automobily.

Tieto prvé modely automobilov však neuspeli kvôli viacerým dôvodom. Existovalo iba veľmi málo ciest, ktoré boli dostatočne hladké aj pevné a, predovšetkým, neexistovala žiadna skupina ľudí, ktorých by autá zaujímali, a ktorí by ich propagovali.

Bez spojencov s rovnakým záujmom nevznikla platforma, ktorá by sa snažila o získanie financií pre výstavbu ciest. Bol tu však jeden väčší problém.

Tvorcovia legislatívy v roku 1865 v Británii prijali zákon, ktorý zakázal samo poháňané vozidlá na cestách, ich maximálnu rýchlosť obmedzil na 4 míle za hodinu a prikázal, aby 60 metrov pred každým vozidlom kráčal človek s červenou vlajkou. Väčšina futurológov preto predpokladala, že doprava ostane závislá od železníc.

Po príchode áut poháňaných palivom na začiatku 20. storočia sa výrazne zmenila jedna zásadná vec. Vznikla veľká skupina ľudí, ktorá videla, že individuálna doprava a individuálne cestovanie má jasnú budúcnosť. Veľmi rýchlo prejavila záujem o motorizáciu a automobily.

Cyklisti prekonvertovaní na motoristov realizovali vznik spevnených ciest a bojovali proti zákonom, ktoré zakazovali bicyklom a autám, aby ich využívali. Nakoniec to bola séria nových technológií vylepšených pri jazde na bicykloch, ktorá v 20. storočí vytvorila z automobilu absolútny hit.

Jednou z nich bolo vylepšenie pneumatík vhodných na bicyklové preteky, ktoré poznáme vďaka práci škótskeho vynálezcu Johna Boyda Dunlopa z roku 1887. Rovnaký typ pneumatík umožnil automobilov rýchlu a pohodlnú jazdu. O rok skôr predstavil bicyklový vynálezca z Veľkej Británie James Starley diferenciál, ktorý bol spolu s reťazou a tromi kolesami použitý v prvých automobiloch z továrne značky Benz Motorwagen (predchodca značky Mercedes Benz).

Ako je možné, že táto zaujímavá história zmizla v čase?

Bicykel zmizol z histórie Hnutia za dobré cesty kvôli niekoľkým dôvodom. Do určitej miery išlo o neúmyselný prirodzený vývoj, pretože raní cyklisti rýchlo presedlali na automobily a historici preto prehliadli významnú rolu, ktorú v prvých rokoch Hnutia bicykle zohrali.

Reid tvrdí, že v niektorých prípadoch však šlo o úmysel, ktorý mal bicykle z historického vedomia vytesniť. V konečnom dôsledku vraj bicyklovanie ostalo aktivitou proletariátu, ktorý si nemohol dovoliť kúpu automobilu: „Z tohto dôvodu sa mnohí majetní majitelia automobilov snažili svoju minulosť jazdy na bicykloch zatajiť.“ Viacerí z týchto motoristov boli práve autormi historických kníh o Hnutí za dobré cesty.

Automobilové spoločnosti mali záujem, aby sa cesty používali výhradne pre ich stroje. V roku 1927 obsahoval každý propagačný leták spoločnosti Ford k legendárnemu Modelu T, že práve Model T zahájil hnutie pre výstavbu kvalitných ciest. Suzanne Fischer, kurátorka Múzea Henryho Forda v prezentačnom videu vysvetľuje: „Výstavbu lepších ciest nepožadovali ako prví motoristi, ale jazdci na bicykloch.“

Niekoľko dekád po vzniku Hnutia za dobré cesty sa bicykle z historického povedomia vytratili. V roku 1929 Horatio Earle vo svojej autobiografii opísal túto smutnú iróniu. „Dnes veľmi často počujem, že automobily priniesli vybudovanie lepších ciest, že auto je otcom dobrých ciest. Pravdou je, že to boli bicykle. Bicykle by mali získať vďaku a uznanie a to nielen ako pionieri Hnutia za dobré cesty, ale aj ako rodiča automobilu.“

Zdroj: www.vox.com